vyjú, aby si spomenuli.. na chuť slobody....

 Toto je môj príbeh ešte s tej predošlej stránky!

1. kapitola

    ,,Nie!" zajačala Nauru. ,,To nemôžeš urobiť, mami!" Cerox si vzdychla. ,,Ja sa musím vdať. Inak to nejde." snažila sa byť pokojná. ,,A kto bude ochranca? No?" snažila sa Nauru prehovoriť mamu. ,,No predsa ty Nauru! Si už dosť veľká, aby si mohla pokračovať v mojej ceste. Ja čoskoro stratím silu. Nesmiem to ryskovať. Keby sa mi niečo stalo...to by si nechcela však?" Cerox sa pozrela Naure do očí. ,,Ja...Mami ale dobrovoľne nesmieš! Oni samé..." ani nedokončila vetu a už jej skočila do vety Keira, ktorá len teraz pribehla. ,,Čo sa samo, Nauru? Poď sa hrať na záchrancov!" Nauru sa na Keiru smrteľne pozrela. ,,Keira! Toto je vážna vec! Mamina sa chce vzdať svojej magickej sily! A ja mám byť následovník - Alfa!" ,,Čože?! Cerox? To hádam nechcete urobiť, však?! Je to len hlúpy vtip." Pozrela sa nádejne na Cerox aj keď vedela, že to nie je pravda. Všetci boli ticho. Odrazu sa ozvala Cerox: ,,Idem spať. Dobrú!" a odišla do jaskyne. Keira niečo šepla Naure a ona jej prykývla. ,,Áno! Ideme!" povedala a Keira s Naurou ušli zo svojho domova preč. Bolo to ťažké rozhodnutie ale museli.

Nauru a Keira utiekli z domu. Išli objaviť svoje sily.  Mali strach, ale jedna pred druhou to nechceli priznať.

2. kapitola

        Ako išli narazili na malý potok a napili sa. Vtom spoza kríkov vybehol vlkolak. Bol veľký, väčší ako dve vlčice. Keira so strachom v očiach sa pozrela na Nauru. Ona len pošepla. ,,Skús naše sily!" a obidve vlčice v sekunde čo na nich vlkolak mal skočiť Keira vychrlila s úst oheň a Nauru vodu. Oheň ho zrazil k zemi a voda dorazila. Vlkolak zavyl a opustil svet. Vlčice sa nestačili diviť a nakoniec si ťapli do dlaní. ,,Áno! Vyhrali sme!" a Nauru s Keirou putovali ďalej svetom... Nauru sa na chvíľu zastavila, aby vedela, kaďiaľ majú ďalej ísť. Zavetrila a pomaly sa otočila ku Keire. Keira jej hľadela do očí a čakala čo povie. Nauru jej len stručne oznámila: ,, Cítim pach niečoho neznámeho. Niečo, čo nepoznám." ešte raz zdvihla hlavu a pokúsila sa chytiť pach. Keira sa pokúšala niečo začuť. Nič. Stále nič. Nauru zacítila pach zajaca, potom sa zmiešal so psím a nakoniec s ľudským. Nauru išli zimomriavky po chrbte. Očakávali ďalší útok. Nič. Nauru a Keira boli v rozpakoch. Báli sa obidve, ale nechceli si to pred sebou priznať. Nauru si stále opakovala: ,,Veď som porazila vlkolaka! Musím poraziť aj toto čudo!" Keira sa nevedela utíšiť. Vtom si spomenula na maminine slová ešte pred jej smrťou. ,,Keira moja. Musíš to dokázať! Viem, že si už veľká a silná a že vieš použiť svoje sily v dobré úmysly." Keire sa skoro pustili slzy s očí. Jej matka zavrela oči a Keira sa ku nej pritúlila a rozplakala sa. Z jej predstáv ju vyrušil hluk, ktorý išiel spoza kríkov. ,,Ale nie, už zasa!" zajačali naraz vlčice. Zhlboka sa nadýchli, zatvorili oči, laby dali pred seba a vychrili zo seba magickú silu. ,,OHEŇ!" zjačala Keira. Naurou to riadne miklo. No, ako jej kamoška, tak aj ona. ,,VODA!" zjačala Nauru. Obe sa na seba usmiali a pozreli čo urobili. Pred nimi ležal veľký pes za ním poľovník a spoza nich roztrasene vykukol malý zajačik. ,,Ahoj." začala sa Nauru správať ako milučičká mamička. ,,Neboj sa nás. My ti nič neurobíme." malý zajko pomaly a pozorne sa začal približovať ku Naure.

3. kapitola

             Nauru k zajkovi urobila malý pomalý krok a zajac cúvol. Nauru sa zarazila. Urobila dva kroky naspäť a prejavila zmätenosť. Zajac ešte stále zo strachom ale z veľkou dôverov podišiel ku Nauru. V stotine sekundy sa na zajaca vrhlo niečo tmavé zapáchajúce od zdochlín. Keira od zmätku vychrlila oheň a neznámy tvor vykríkol. Nauru vytvorila vodný kryt pre zajaca a začal sa súboj. Temný tvor bol Azutteum. Je to monštrum, ktoré vyzerá ako vlk ale namiesto chvosta má dvojhlavého tmavofialového hada, ktorý je dlhý asi dva metre. Azutteum je trojmetrové zviera chrliace oheň a ohnivé pazúry. Dva sa zapichli do Keirinej laby, ktorá zavyla a vytvorila ohnivú guľu. Tá pristála na jednej hlave hada, ktorý zasyčal a vystrekol žeravý jed. Jed sa dostal Keire do rany od pazúra a tá s prenikavým zavytím spadla na zem. Nauru sa naštvala a vytvorila vodný trisk zo zeme- gejzír. Nasmerovala ho pod Azutteuma, ktorý sa zľakol a vytrisklo ho to do 20-metrovej výšky. Zviera nehybne ležalo na zemi a Nauru pribehla ku Keire a olizla jej rany. Z rany, kde zasiahol jed išla žltá žeravá pena. Prskala na všetky strany a čo len jedna malá častica už strašne štípala. Keira ležala na zemi a po chvíli vydýchla. Zajac sa postavil, zakymácal a pomaly podišiel ku vlčiciam. Povedal: ,,Vy ste mi zachránili život, ja zachránim život vám." a labkou rýchlo strel penu, ktorá spadla na trávu. Zajac začal Keiru svojimi slinami otierať pri čom Keira spokojne mľaskala. Nauru sa bála, ale verila zajacovi. Zašepkal: ,,Teraz to bude bolieť." a vytrhol ostne. Keira zjačala ale zostala ležať. Mierne nadvihla hlavu a keď uvidela čo zajac urobil rozbúšilo jej srdce. Jemne si položila hlavu do trávy a zajac ju ošetroval.

4. kapitola

5. kapitola

Keď ráno Nauru otvorila oči, uvidela veľkého sliniaceho obrovského vlkolaka. Obzrela sa po jaskyni, kde ešte večer sa s Keirou a Rinukom skvele bavili a jedli večeru. Bola neskorá noc a Nauru videla iba krv a cítila pach obrovského vlkolakaa. Za ním uvidela ´labu´. Keď lepšie prizrela, slzy jej vyhŕkli do očí. Ten pohľad....Keirina laba, ale zvyšok tela nikde... s nenávisťou v očiach pozrela na vlkolaka a s plného hrdla vykríkla: ,,VODA!!!" Zacítila obrovskú moc vo svojich labách, cítila vodu kopiacu sa na jej koncoch a ako pomaly prechádzala von. Mokré laby zakrývala magická vodná guľa a Nauru zavrčala. Vlkolak sa trochu naľakal, ale nelenil a zavrčal: ,,Zeeeem!" Dupol všetkými labami o zem. Podlaha jaskyne sa začala triasť a so zeme vyšli dva veľké konáre - alebo skôr kmene stromov a načiahli sa na vlkolakov povel sa Naurou. Ta sa jednému šikovne vyhla a do druhého napálila jednu vodnú guľu.  Druhú rovno do vlkolaka. Ten sa jej uhol a na povel so zeme vyšla malá rastlinka, ktorá guľu zachytila a silno odhodila naspäť. Guľa sa veľkou rýchlosťou blížila ku Naure a tá od ľaku vytvorila vodný štít. Guľa sa rozpľaskla a na zemi sa objavila kaluž. Vlkolak kývol hlavou na kaluž a zem ju vsiakla. Takisto pomaly vsakovala aj vodný štít. Zrazu sa na ňu so všetkých strán valili korene a vlkolak sa k nej pomaly približoval...Už bol pri nej, dotýkal sa jej hrdla a pomaly zatínal svoje tesáky, ale zrazu ju labami chytil za ramená a začal ňou triasť a vravieť dokola: ,,Haló! Vstávaj! Vstávaj!" Mlel to a stále vyzeral splašenejšie...všetko sa zahmlelo a Nauru otvorila oči. Bol to len sen! Iba jeden hlúpy sen! Keira ňou triasla a Nauru jej povedala: ,,Čo si sa zbláznila? Čo so mnou trasieš ako so zaj...s potkanom?!" Keira prestašene Nauru pustila a nemo ukázala na východ z jaskyne, alebo skôr na to, čím to pedtým bolo. ,,L-l-lavína!" zvolal Rinuk a rozplakal sa. Keira pozrela smutne Naure do očí: ,,Čo teraz?"

Ak budete chcieť, dám aj pokračovanie... :) píšte do komentárov... :)